Bratislava

Čo je zdravá priebojnosť?

,,Za agresívne správanie sa považuje to, keď už dieťa začne svoje okolie obmedzovať. Či už slovne - rôznymi výkrikmi, nadávkami, posmeškami, alebo fyzickou silou,“ vysvetľuje detská psychologička Katarína Hatráková. Odkedy je u nás v móde asertivita, ľudia prestávajú vnímať rozdiely medzi zdravou priebojnosťou a agresivitou.

Dnes dokonca niektoré súkromné školy učia deti správaniu na princípoch ,,prirodzeného výberu“, kde vyhráva vždy ten silnejší. Mnohé mamičky či oteckovia sa v duchu potešia, ak si ich dieťa na pieskovisku samo vybojuje od svojho súpera lopatku či formičku, alebo ak vráti jeden kopanec dvoma. Povedia si - aspoň sa v živote nestratí. Lenže ak rodičia nedajú dieťaťu najavo, že toto nie je správne, dieťa sa v takomto spôsobe správania utvrdzuje a neskôr môžu agresívne prejavy prerásť do ťažko zvládnuteľných situácií.

,,Asertivita je to, čo človeka posúva dopredu, ale aj tá má svoje limity. Asertívne dieťa svoje konanie či postoje obhajuje tak, že ich vysvetľuje, agresívne dieťa iných napáda,“ objasňuje Katarína Hatráková. Podľa nej neobstojí výhovorka, že malé dieťa nedokáže svoje postoje argumentovať. ,,Dokáže to aj trojročné dieťa, samozrejme, na svojej vlastnej úrovni,“ hovorí detská psychologička.

Môžu za to gény?

Agresivita je podľa mnohých teórií sčasti dedičná záležitosť, detská psychologička je však presvedčená, že väčší podiel na nej má výchova v rodine. Vrodená a hormonálne daná agresivita je skôr tá, ktorá je už diagnózou, vyslovene patologické správanie. ,,Dieťa už od malička vníma, akým spôsobom rodičia komunikujú nielen s ním, ale aj sami medzi sebou a odpozoruje to. Často, keď hľadáme korene agresívneho správania staršieho dieťaťa, nájdeme niečo dôležité, čo sa udialo hoci vo veku ešte do jeho šiestich mesiacov,“ upozorňuje Katarína Hatráková.

Netreba sa doma naháňať s nožom okolo kuchynského stola alebo rozbíjať obedový servis o dlážku. Celkom stačí, ak niekto v rodine pravidelne zvyšuje na niekoho iného hlas, najmä ak sa to deje do veku šiestich rokov dieťaťa. Rodičia sa mylne domnievajú, že malé dieťa nerozumie, keď sa spolu hádajú na druhom konci bytu. ,,Vníma atmosféru svojím šiestym zmyslom a práve oveľa citlivejšie ako dospelý, ktorý sa už vie obrniť,“ hovorí detská psychologička. Dieťa si to v sebe na čas ukladá a vytvára si svoje vlastné obranné mechanizmy. Tie môžu neskôr prerásť do agresivity vtedy, keď rodičia už nevidia nijakú súvislosť povedzme s ťažkým stresovým obdobím, ktoré doma prežívali. Najčastejšie to býva vo veku troch až piatich rokov. Štartovacím mechanizmom pre takto ,,uspatú“ agresivitu môže byť napríklad nástup dieťaťa do škôlky.

Nenechajte to kvasiť

V období, keď sa dieťa dostáva do nového kolektívu rovesníkov - a to nielen, keď sa prvýkrát odlúči od mamy a ide do škôlky, ale aj v čase, keď neskôr mení jednu školu za inú, prípadne keď sa rodina presťahuje, môže mať dieťa ,,ostrejšie lakte“ ako inokedy. Vtedy v ňom totiž prebieha zápas o získanie svojho miesta v skupine, do ktorej patrí.

,,Ak také prejavy trvajú kratšie, povedzme mesiac, netreba hneď utekať ku psychológovi. Ak to však trvá dlhší čas, netreba čakať a situáciu treba riešiť s odborníkom,“ radí Katarína Hatráková. Čím staršie dieťa, tým kratší čas možno agresívne prejavy riešiť iba v rodine. U 6- či 7-ročného školáka stačí, ak trvajú zopár týždňov. Keď sa dieťa začne správať výrazne inak ako dovtedy - ak je výrazne impulzívne, netreba s návštevou psychológa otáľať.

Detskú agresivitu netreba podceňovať. Nielen preto, že môže v krajnom prípade prísť až k nešťastiu (Pamätáte sa na nedávny prípad, keď spolužiak spolužiaka napadol obyčajným štetcom a ten na následky zranenia zomrel?). Agresivita je nebezpečná v tom, že ak sa nezvládne, utvrdzuje sa a dieťa si na ňu zvykne ako na bežnú súčasť svojho života. Netreba ju nechať kvasiť ani niekoľko mesiacov.

Ako sa liečiť

Ako majú rodičia agresívne prejavy svojho potomka zvládať správne? Mali by dávať deťom za neprimerané správanie tresty? ,,Nie tresty, ale obmedzenia,“ radí detská psychologička. Ťažko by ste svojmu synovi vysvetľovali, že za to, že on vyplieskal svojho spolužiaka, vyplieskali ste ho doma aj vy. Prečo by jedno nebolo správne a druhé už áno? „Viem si predstaviť, že niekedy jedna výchovná po zadku je zlučiteľná so životom, ale určite nie v takejto situácii. Na agresivitu dieťaťa by dospelý nemal reagovať agresivitou,“ varuje Katarína Hatráková.

Trest ako taký zaváňa agresivitou a len ťažko môžeme dieťa od nej odnaučiť, ak sa k nej sami uchyľujeme. Agresívny nie je iba fyzický trest, ale aj slovný - rodičovské ,,výchovné“ nadávky, vyhrážky, krik.

U malých detí bývajú časté vzdorovité prejavy, keď sa dieťa plieska o zem, jačí, hádže veci okolo seba. Niekedy to môže vyzerať priam ako epileptický záchvat. ,,Vtedy nemá zmysel dieťaťu dohovárať alebo čokoľvek vysvetľovať. Treba mu chytiť obe ruky a zabrániť mu tak vo vyčíňaní, ak sa napriek tomu myká, pevne ho objať a nehovoriť vôbec nič,“ odporúča detská psychologička. Je to jedna z techník, ktoré v poradni učia rodičov. Lenže mamičky často podliehajú svojim citom natoľko, že začnú dieťa v amoku utešovať. Slová však v tej chvíli pôsobia opačne, len rozzúreného potomka viac a viac dráždia a stupňujú jeho odpor. Podľa odborníkov pevné objatie dáva dieťaťu jasný signál: Toto robiť nesmieš, ale som pri tebe a mám ťa rád. Bez slov. Malé deti samy v amoku nenechávame, už len pre ich bezpečnosť.

Staršie deti je dobré izolovať - či už vo vlastnej izbe alebo proste poslať preč od ostatných ,,divákov“. Niekedy agresívne správanie podporuje snaha predvádzať sa, sústrediť na seba pozornosť okolia.

Hneď, ako amok pominie, treba o situácii s dieťaťom hovoriť. Nie však dlho. Krátko a jasne povedať, že také správanie nie je v poriadku. Napríklad úplne postačí veta: Toto nesmieš robiť, lebo Peťka to bolelo!

A vzápätí by malo nasledovať obmedzenie. ,,Netreba čakať, kým sa také prejavy budú opakovať a vyhrážať sa dieťaťu tým, že keď sa to stane ešte raz, potom si ma neželaj! Malé dieťa veľké časové úseky nevníma, potrebuje, aby sa situácia uzavrela hneď,“ radí Katarína Hatráková. Už 10- či 15-roční jedinci podľa nej môžu dostať ešte jednu šancu, ale nikdy nie dve ani tri. ,,Potom treba za svojím slovom stáť, inak si dieťa zvykne, že mu nevhodné správanie u rodičov prejde,“ varuje detská psychologička.

Deti v určitom veku veľmi rady diskutujú. O tom, či to bolo tak alebo inak, či to bolelo veľmi alebo len trocha, o tom, kto minule komu čo zlé už spôsobil, kto začal a kto za to vlastne môže. ,,Aj vtedy treba ostať iba pri pôvodnej krátkej informácii, rodič by mal vtedy fungovať ako gramofónová platňa a iba zopakovať, čo už povedal. Nie je dobré nechať sa vtiahnuť do dlhých diskusií,“ radí Katarína Hatráková.

Nerobte sudcu

Ani keď sa agresívny súrodenec sťažuje na toho, ktorému ublížil, že mu ublížil len z odplaty za iný prečin - nemáme sa hrať na spravodlivých. ,,Agresivitu treba odsúdiť, nech sa deje z akýchkoľvek príčin,“ vyhlasuje Katarína Hatráková. K príčinám sa možno vrátiť po čase,  v tomto momente však treba riešiť iba ten agresívny akt, ktorý sa stal a nemal sa stať.

Deti si majú zapamätať, že byť agresívny nie je namieste nikdy, nech sa stane čokoľvek. A že agresia nesmie byť odpoveďou, aj keby im v tej chvíli pripadala spravodlivá. Musia sa naučiť, že existuje iný spôsob, ako sa brániť, ak sa im deje niečo zlé - a že lepšie ako vyškriabať sestre oči za to, že mi kopla do hradu zo stavebnice, je hľadať si ochrancu. U mamy či u pani učiteľky. A ak dieťaťu v tom v škole bráni pocit, že je žalobaba, intuitívne si v skupine detí nájde svojho ochrancu.

Agresivita súvisí so sebavedomím detí. Zameranie na výkon znamená, že v škole aj doma počujú samú kritiku - nech sú akokoľvek dobré, jednoducho s nimi nikto nie je spokojný, lebo nehrajú tenis tak ako Agassi. Alebo je to opačný extrém, keď ich rodičia chránia prehnane a počúvajú iba chvály aj za úplne samozrejmé veci. ,,Deti dobre vedia, kedy je chvála na mieste. Keď ich rodičia chvália nezaslúžene, neveria si rovnako ako deti, ktorým dospelí sebavedomie udupávajú prehnanou kritikou,“ tvrdí detská psychologička.

Deti, ktoré si neveria, sa môžu správať agresívne. Je v tom niečo pudové, ako zvieratká už preventívne dajú iným najavo: Som tu a som silný. Len aby ich nikto neohrozoval, lebo brániť by sa nevedeli.

Agresívne však môžu byť aj deti utláčané a týrané. Tie trpia dvojnásobne, lebo nikto nevidí, že ich útok je vlastne odpoveďou ubolenej duše. Agresívne dieťa, ktoré sa presadzuje, má úplne iný výraz tváre, pri útoku sa stáva priam zhmotnenou silou. Dieťa, ktoré útočí v obrane, je aj vtedy ustráchané. Hoci navonok môže urobiť to isté - tiež kopne do nejakej hračky alebo niekoho udrie - výraz tváre aj spôsob, akým zaútočí, sú iné. Rozdiel medzi tým by mali vedieť odpozorovať dospelí - rodičia, ale aj učitelia.

Zora Handzová, © Pravda Ženy

5 krokov ako zvládať detskú agresivitu

1. krok: nekomunikovať s dieťaťom

v akútnom štádiu kým je v amoku, aj chlácholivé slová ho dráždia a stupňujú odpor

2. krok: izolácia

menšie deti pevne chytiť - podržať mu obidve ruky alebo mu svojím objatím obmedziť pohyb, bez slov

staršie dieťa vykázať do samoty, kým sa upokojí - môže odísť do svojej izby, alebo mu  zatvoríme dvere izby

3. hovoriť s dieťaťom

po chvíli, keď amok pominie, vyslať krátku a jasnú informáciu, že také správanie je nežiaduce

4. nastoliť obmedzenie

nečakať, kým príde nejaký ďalší amok, primerane veku - odňať dieťaťu hračku alebo diskmen, zakázať návštevu u spolužiaka

5. ďalej nediskutovať

nenechať sa zatiahnuť do debaty o tom, kto vlastne začal a kam sa podela spravodlivosť